Často som mala pocit, že všetko, čo sa rieši v ženských časopisoch je jednoducho čistý blud. Ja viem, že sa ženy musia (alebo by sa teda mali) o seba starať, pretože sa to od nich očakáva. No na druhej strane, naozaj je to až také nevyhnutné? Naozaj chceme, aby nás svet vnímal takýmito očami? Aby sme proste boli niekým, kým sa necítime byť? Ja teda neviem, ale vždy som mala pocit, že žena by mala byť v prvom rade sama sebou. A práve preto som sa nejako veľmi nepozorovala. Jasné, že som chcela byť pekná, ale po čase som si na sebe začala všímať rôzne veci.
- Prejedám sa. Jem aj vtedy, keď nie som hladná a pokračujem v jedení aj vtedy, keď som už jednoducho plná.
- Nehýbem sa. Nemám kedy. Alebo aspoň takto sa vyhováram, keď sa ma niekto opýta, prečo sa nehýbem. Proste sa ani nijakým spôsobom nesnažím urobiť niečo pre svoj pohyb.
- Začínam veľmi prudko naberať na váhe. A nemyslím si, že to potrebuje nejaký komentár.
Žena by mala byť prirodzená, ale za akú cenu?
Bolo mi jasné, že toto začína veľmi rýchlo zasahovať aj do môjho zdravia. A asi nemusím nikomu pripomínať, že práve moje zdravie je pre mňa alfou a aj omegou. Chcela som byť zdravá, takže som vedela, že musím niečo robiť so svojou postavou. Preto sa pre mňa prvoradá stala proteinova dieta. Len vďaka nej som naozaj vedela, čo môžem a čo nemôžem jesť. Snažila som sa neprejedať, ale naozaj to bolo ťažké pre niekoho, kto dovtedy jedol čokoľvek, na čo mal chuť. Vedela som, že sa musím zaťať a tak som to urobila.
Niekedy človek potrebuje iba pevnú vôľu. Mne to stačilo k tomu, aby som na sebe začala naozaj tvrdo pracovať. Vedela som, že len to mi pomôže k tomu, aby som vyzerala tak, ako som chcela vyzerať. A myslím si, že najhoršie, čo môže človek urobiť je, že sa bude ľutovať. Neľutujte sa. Verte sami sebe. A nepresviedčajte sa, že to s vaším zdravím nemá nič spoločné.
